Každý Slovák, možno skôr každý horolezec zo Slovenska, musí aspoň raz za život vyliezť na Gerlach… Alebo tak nejak sa to myslím hovorí – mne to trvalo pár rokov, než som sa k tomu dostal a nakoniec to bol jeden z najlepších dní v horách, ktoré som za posledný čas zažil…

Ak sa chcete vydať na Gerlach, máte niekoľko možností: buď si zaplatíte horského vodcu, ktorý vás tam vytiahne (často doslova a kľudne aj troch na jednom lane) najľahšou možnou cestou, alebo ste členom niektorého horolezeckého spolku (ČHS, JAMES, stačí aj Alpenverein), čo vám zjednodušene povedané umožňuje pohybovať sa po Tatrách mimo turistické cesty, ak pri tom leziete cesty ťažšie ako II stupňa UIAA. Samozrejme, že béééé je správne a tak sme v zložení Alex, Dominika a Martin zbalili v piatok po obede v Prahe veci a večer už sme boli pod Tatrami.

V sobotu ráno sme sa nechali vyviezť na Slezský dom (nojo, leniví Pražáci a Blaváci + Budějčák!) a okolo 6:00 vyrážame Velickou dolinou smerom na Poľský hrebeň, kde chceme nastúpiť na tzv Martinovu cestu (II – III UIAA). Respektíve – z viacerých dôvodov volíme kratšiu variantu s nástupom z Litvorového sedla, ktorá nám aj tak vo finále zaberie celý deň 🙂

Martinovka (alebo aj Martinka) je jedna z najkrajších hrebeňoviek v Tatrách, orientačne náročná – nie v zmysle, že by ste sa úplne stratili (predsa len ste stále na hrebeni) ale skôr občas chvíľku trvá, kým prídete na to, ktorú z mnohých vežičiek máte obliezť zprava, ktorú zľava a ktorú (a tých je väčšina) preliezť vrchom… O to dobrodružnejšie to ale celé je 🙂

Čo sa týka matroša, niesli sme toho pre istotu trochu viac, než bolo v skutočnosti treba… Pár smyčiek, karabín a jednoduché lano by úplne stačilo… Ale nikdy nezaškodí mať pri sebe aj nejaký ten friend alebo vklínenec…

Keďže sme postupovali celkom pomaly, na vrcholovom hrebeni (mimochodom celkom vzdušný) nás nečakali zástupy klientov so svojimi vodcami a mali sme ho skoro úplne pre seba.

A tie výhľady nenechajú človeka chladným, veď posúďte sami…